Darina Matichová: Zrkadlo

Malá miestnosť, presnejšie maličká. Veľa tu toho nie je, kdesi po mojej ľavej ruke vaňa, za mnou práčka. Zavadzia, občas by som ju najradšej vyhodila. Nemôžem dopustiť, je to moja veľká pomocníčka. Stačí spraviť kôpku špinavej bielizne a potom šup s ňou dovnútra. Niekoľko pohybov, stlačenie jedného tlačidla.

Usmievam sa, kto by nemal rád podobných pomocníkov v domácnosti. Bolo by to čudné, televízor to nie je, ale šikovná vecička áno. Teraz nie, prať sa nebude, možno v sobotu. Určite, kôš na bielizeň sa s každým novým dňom stále viac plní. Hodím po ňom očkom. Potvrdzujem, ale to je všetko, v hlave mám niečo iné.

Trampoty. Stojím pred práčkou a pozerám do zrkadla. Nie, nepýtam sa ho či som cez noc opeknela. Nemalo by to význam, odpovede by som sa nedočkala. Únava, vidím ju v tvári, ešte by som spala. Nemôžem, jednoducho to nejde. Marek by nesúhlasil, podľa neho vstávam priskoro. Chlapi, nerozumejú tomu, viem svoje.

Voda, púšťam studenú. Beriem ju do spojených dlaní a šup na tvár. Ľadová, tisne sa mi na jazyk. Nepoviem nič, zostávam ticho, ranné osvieženie je dôležité. No nie, akosi mi to nepomáha, pleť zvädnutá, pozerám na seba zhrozene. Neváham dlho, toľko času nemám. Prsty, dávam ich do základnej polohy a precízne to kontrolujem. Len tak môžem dúfať, že sa dostavia výsledky.

„Dobré ránko, miláčik,“ prepadne ma Marekov hlas. Stojí pri mne, to je zvedavosť. A potom, vraj ženy do všetkého strkajú nos. Nestarám sa, potrebujem dokončiť načaté. Prstami prechádzam po tvári, otváram doširoka ústa, vyplazujem jazyk. To všetko len pre krásu, hovorím tomu tvárová joga. Ešte stále sa nepohol, evidujem jeho prítomnosť. „Načo to robíš?“ spýta sa po chvíli. „Aby som bola pekná,“ reagujem pohotovo a stručne. Nečaká, pritiahne sa ku mne, dotkne sa ma rukami a potom je už všetko jasné. Docvičila som.

Prečítajte si aj: