Moja tvorba v knižnej podobe

Za oknom tma, mesiac nevidím. Počujem len vietor, naráža do okien, zrejme chce predviesť svoju silu. Od popoludnia je poriadne aktívny, vraj zmena počasia. Tieto veci veľmi neevidujem, len čo sa dozviem od personálu. Chcem spať, ale veľmi mi to nejde. Aj počítanie som už skúšal, neúspešne, nič nepomáha. Kašlem na to, viečka mám zatvorené, nechávam tomu voľný priebeh, nič lepšie nevymyslím. Nápor vetra, silnejší ako všetky doterajšie, vytrhne ma z postele a niekam ma nesie. Možno pocit, alebo je všetko inak. Nevidím nič, okolo mňa tma. Sledujem to so zatajeným dychom, možno sa aj trocha bojím. Strach je zvláštna komodita, nikto sa k nemu nepriznáva, keď nemusí. Ale nič na tom nie je, báť sa je ľudské. Ticho a tma, nič viac. Keď odrazu, moje uši čosi zachytia. Zvuk, len keby som vedel viac. Mňaukanie. Som si istý, tento zvuk je mi dôverne známy. Áno, sú to oči mačky, vidím ich kúsok pred sebou. Pozerajú na mňa, viem to. Prečo vlastne? Chcú ma vidieť? V tejto tme toho veľa neuvidia, sú na tom podobne ako ja. Možno chcú nazrieť do mojej duše, to by som si dokázal predstaviť.

Vietor, zasa ho počujem, až to hvízda. Čierna tma okolo mňa, ale mačky nikde, vrátil som sa do nemocničnej postele. Spomienky, už sa to zasa začína, bránim sa, úspešný však nie som. Kocúr, potuloval sa okolo nášho domu a nielen tam, bol to typický dedinský uličník. Nikde sa nezdržal dlho, rád sa priplichtil tam, kde niečo dostal. U niekoho mäso, u ďalšieho mlieko, smotanu a našli by sa aj iné maškrty. Ale netreba zabúdať, že sa o seba vedel postarať aj sám, bol to skvelý lovec. Len čo okolo neho prebehla myš, už ju mal v moci. hovorili sme mu Muro.

Ešte nekončím, hrdo kráčam ulicami mesta. Sledujem riavu ľudí náhliacich sa všetkými smermi. Nie som jedna z nich, momentálne určite nie. Električková zastávka, dolieha ku mne krik. Detský, akési chlapča rozhadzuje rukami a poriadne kričí. Matka najprv stojí, odoláva jeho náladám. O chvíľu je všetko inak, zohne sa, jej ruka pristane na jeho tele. Niekoľko úderov a je pokoj, stíchol. Výjav, scéna, veľmi nepríjemná, pozorujem situáciu. Viem, nič ma do toho nie je, ale je to dieťa. Nemala by, je predsa dospelá, sú aj iné spôsoby. Dosiahla čo potrebovala, už sa nikto z prítomných po nej nemusí pozerať. Chlapec stojí, žmolí si oči. Je mi smutno, nič podobné neschvaľujem, nikdy by som neudrela dieťa. Malé nevinné stvorenie. Neviem, ako to vzniklo, ale bez ohľadu na to, matka nesmie.

Detstvo, krásne obdobie života. Také dôležité, tam kdesi začína život. Chceš, nechceš, je to tak. Mama, otec, po tvojom boku. Dievčatko, ešte stále malé, vidím ho. Dlhšie vlasy kdesi vpredu zopnuté sponkou. Spomínam si, hovorilo sa im pukačky. Mala som ich odložené, bola to taká drevená šperkovnica, pokiaľ viem, dar na narodeniny. Hore na vrchnej strane boli kvietky rozličných druhov. To bolo sponiek, všetky možné farby. Striedala som ich podľa nálady i oblečenia. Novinky z tejto oblasti mi nosieval ocko. Veľmi sa v nich nevyznal, ale o to radšej mi ich kupoval. Vraj mi tak krásne svietili oči, spôsobovalo mu to radosť. Hm, bolo to dávno, veľa vecí sa odvtedy zmenilo. Niektoré nie, ale moje vlasy určite. Prešli viacerými zmenami, s niektorými som spokojná, s inými nie. Experimenty, nielen s účesom, ale i farbou. Pri jednej nikdy dlho nevydržím, život je zmena, tak prečo nie.

Zrkadlo, veľké s ozdobným rámom. Vidím sa v ňom celá. Letné šaty lemované čipkami, biele podkolienky, len tie vlasy. Učesať, áno, už len to mi chýba. Prichádza, je v zrkadle spolu so mnou, vidím jej ruky, zapletajú mi vrkoč. Pozorujem jej šikovné prsty, prepletá nimi, o chvíľku je hotová. Tiež by som to tak chcela vedieť, prehadzovať pramienky jeden cez druhý. Ešte nie, ale príde čas, vysvetľuje mi, aby upokojila moju detskú dušu.

Zábava sa končí, skláňa sa k nej triedna. Je preč, rýchly krok, buchnutie dverí. Hudba hrá, len tancovať nemá kto. „Nedajte sa ponúkať, ukážte svoje umenie,“ napráva pokazené učiteľka. „Silvia nepríde?“ pýta sa ktosi. Otázka bez odpovede, triedna nereaguje.

„Ahoj,“ prihovára sa mi hlas. Peťo, registrujem ho. Netisne sa ku mne, len stroho s jemným úsmevom povie: „Prekvapenie.“ Nie som v obraze, chvíľu mi to trvá. Potom to príde, náš rozhovor. Spomínam si, prekvapenie, jedno zo slov. Moja myseľ, veľmi svieža nie som, ale začína mi to dochádzať. Ako to urobil? A bol to on? Toľko otázok, len pomaličky mi to začína zapadať do seba, ako skladačka. Pomsta, milá Silvia, nikdy nebýva sladká. Všetci ťa videli, bola si na posmech a v ich očiach ešte dlho budeš. Neviem, čo cítim, asi ma zmáha viróza, ale aj tak si uvedomujem súvislosti.

Život je boj a ja sa nevzdávam, ešte určite nie. Bojujem na všetkých frontoch.

Mišo radšej rýchlo rozlepí oči, maminu trpezlivosť sa skúšať neoplatí, už sa o tom niekoľkokrát presvedčil. Nedokáže pochopiť, prečo je práve jeho mama taká prísna, ešte pred niekoľkými mesiacmi to bolo lepšie, mama chodila skoro ráno do práce a vracala sa popoludní, po návrate zo školy mal pohov. Lenže situácia sa zmenila. Narodila sa mu sestra a mama zostala doma. Hovorí sa tomu materská dovolenka, on to volá obdobie zvýšeného dohľadu.

Ocko je presný opak, je celkom v pohode. Skoro nikdy nie je doma, pracuje v počítačovej firme, často chodí domov v noci, niekedy ani to nie. Je pracovne vyťažený, ale aj keby nebol, s ním je sveta žiť. Väčšina spolužiakov to má doma presne naopak, prísnosť je vlastnosť otcov. Len u nich to tak nie je, keby sa dalo, hneď by menil.

Mama sedí na sedačke, dojčí sestru, vtedy nesmie rušiť. Radšej rýchlo zmizne v kúpeľni. Ošpliecha sa vodou, aby bolo vidno, že je mokrý. Pozrie na stôl, zase čaj, radšej by si dal kakao, to by mohol piť každý deň, ale čaj nenávidí. Je jedno, o aký druh ide, nerozlišuje ich. Pozrie do izby, mama sa ešte venuje Katke, teraz alebo nikdy, rýchlo vezme zo stola hrnček a do umývadla vyleje čaj. Hrnček položí na stôl vedľa seba a venuje sa raňajkám, na chlebíku so šunkou si celkom pochutil.

Mama sa objaví v kuchyni s Katkou na rukách. „Čaj si vypil?“ Mišo na ňu pozrie a prikývne. „Na desiatu ti stačí banán, dnes nebudeš dlho.“ „A drobné na keksík nebudú?“ dranká. „To si hovoril mne?“ otočí sa začudovaná mama. Mišo sa uvedomí a snaží sa o nápravu. „Mami, prosím ťa, nedáš mi drobné na nejakú sladkosť?“ „Už sa nesnaž, sám dobre vieš, že si sa o maškrtu pripravil ty.“

Mišo sa oduje, nevie, na koho sa má hnevať, v tomto prípade má asi mama pravdu, zrejme je na vine jeho podrezaný jazyk. Ocko ho tak nazval pri jednej slovnej potýčke a mame sa to zapáčilo, povedala, že je to veľmi presné označenie, udomácnilo sa.