Prst, šibal jeden. Pohybujem ním všetkými smermi, vpravo, vľavo, hore, dole. Nič nacvičené, skôr živelné, niektoré smery opakujem častejšie. Prečo? Neviem, netuším, vlastne ani ma to nezaujíma. Beriem to, ako to príde. Aj tak sú to všetko len čiary, rovné, zvlnené, pokrútené, inak všetky rovnaké.
Chvíľka, drobná, kratučká. Ale pre mňa významná, dokonca až príliš. Spomienky. Ceruzka v prstoch, akoby som si spomenula na tie časy. Dávno minulé, bola som taká okatá. „Nejde jej to,“ vravievala učiteľka v škole matke. Prváčka a toľké trampoty, nie a nie sa do toho dostať. Nemám to zo svojej hlavy, rozhovory s vlastnou matkou sú vždy zaujímavé, čosi odkryjú, poodhalia. Netušíš, ale dozvieš sa. To všetko tie prsty, neposlúchali ma, v tých rokoch určite. Ale netrvalo to večne, ako prišlo, tak odišlo. Odrazu som aj písmená vedela ukladať do riadkov v zošite. Výstavné kusy to neboli, no zlepšovalo sa to. Podpora matky, tá robila veľa.
Okno, skúmavo hľadím pred seba. Zima, cítim ju, prechádza mojím telom, registruje ju každá bunka môjho tela. Začína mi to byť nepríjemné, radšej sa natiahnem po svetri. Predsa len, takto to bude lepšie. Veľká sklená tabuľa, stojím priamo pred ňou. Nemusela by som, ale som stále na mieste, neustúpila som ani o jediný krok.
Rosa. Nie v tráve, priamo na okne. Mojom okne, ešte stále som nespravila jediný krok. Nehýbem sa. Prst, jednoducho ho to baví, samé čiary. Ale zmenilo sa to, už to nie sú len akési čiary, je za tým viac. Kreslenie, dalo by sa to tak nazvať. Je to okrúhle, možno lopta, preletí mi hlavou. Som zamyslená, tvorím, akosi som dostala chuť. Nestáva sa, ale teraz som sa rozbehla.
Nie, lopta to nebude. Formujem uši, oči, ústa, črtajú sa vlasy. A pery, sú poriadne výrazné. Žiadna náhoda, jednoducho zámer. Pokračujem v tvorbe, akoby som svoj výtvor chcela zdokonaliť. Tvár, hľadím jej do očí, neviem sa od nej odpútať. Niečím ma priťahuje. Netuším, čo za tým je, ale som odhodlaná, musím na to prísť..
Výrazné pery s vrstvou červeného rúžu. A ten úsmev, už to mám, musí to byť ona. Moja učiteľka. Žiadna prvá trieda, spoznali sme sa v siedmom ročníku. Bola nová, ešte sa len oťukávala. Padli sme si do oka, asi sympatie. Potom sa už nič nemenilo, postupne sme sa zbližovali. Akoby som ju mala pred očami, vidím ju, sedí priamo za katedrou. V očiach má dobrotu a lásku, tieto hodnoty jej nikdy nechýbali. Moja najmilšia učiteľka.
© Darina Matichová | Píšem pre vás už 6 rokov | Všetky práva vyhradené | Ochrana osobných údajov