Darina Matichová: Úsmev

Únava, sadá mi na viečka. Počítam s ňou, len keby nebola taká aktívna, spať ešte nechcem. Ústa otvorené, zívam. Možno aj áno, pripúšťam, dnes bol bláznivý deň. Mohla by som mu povedať aj inak, potom by to neznelo tak dobre. Ale nie som ten typ, som naučená zachovávať istú slušnosť.

Evička, ten jej úsmev. Milá, dotieravá, nástojčivá. Keď sa rozhodne, musí byť, ako si zaumienila. Poznám ju dlho, sú to už roky, vôbec sa nemení. Stále rovnaká s úsmevom na perách. Ako dnes, tie jej biele zuby, ktoré na človeka vycerí. Bŕŕ, nie už na ňu nechcem myslieť, stačilo mi v práci.

Môj chrbát, au, aká nepríjemná, ostrá bolesť. Opakuje sa to už niekoľko týždňov. Hm, veľmi o tom nehovorím, nechcem kvôli Tiborovi, šikuje ma k doktorke. Nemám záujem, ja a doktor, dvojica, ktorú si neviem predstaviť. Radšej sa liečim sama.

Líham si, táto poloha mi robí najlepšie. Chrbtica sa uvoľní, telo je pekne vystreté. Moje oči, prestávam ich ovládať, začínajú sa privierať. Je to samovoľné, nemám síl, aby som ich držala otvorené. Zaspávam, je to nezvratné.

To je pohyb, cítim sa, akoby som sa hojdala na vlnách. Možno more. Predstavy, vidím slnko, silné, spaľujúce, celkom ako pri mori. Chcem si popraviť horný diel plaviek, mám pocit, že je to nevyhnutné. Oštara, konštatujem, poznajú to všetky ženy. Ani neviem ako, strhnem sa, pozorujem oblohu. Tmavé chmáry rozháňa po oblohe silný vetrisko, ani neviem, kedy sa to zmenilo. Dýcham zrýchlene, mám problém lapiť dych.

Kríže, sú priamo predo mnou. V niekoľkých radoch, jeden vedľa druhého. Ako cintorín. Zotmelo sa, to tie mraky. Výkrik, ženský hlas, akoby som ho poznala. Preťal to ticho okolo mňa a odrazil sa od mojich ušných bubienkov. Moje ruky, to je stisk, ani by som neverila, že som niečoho takého schopná. Ale je to tak, odrazu ticho, počujem svoj dych. Zvláštne, ešte pred chvíľou...

Hľadím pred seba, som zhrozená. To telo, je akési bez života. Jediný dotyk, prevraciam ho. Evička, tá jej tvár, ešte stále s náznakom úsmevu. Som v pomykove, netuším, čo to má znamenať. Po chvíli prichádzam k sebe, uškrtila som ju, len tak bezdôvodne.

Vlny, dvíhajú sa do výšky, akoby ma chceli zaplaviť. Utekám, musím uniknúť, valí sa na mňa skaza. Kameň, asi som zakopla. Horúčava, cítim ju, rozlieva sa mi po tele. A pot, som ním zaliata práve v momente, keď sa zobudím. Fuj, to bol hnusný sen.

Prečítajte si aj: