Príbehy

Komentáre

Knihy

Kontakt

Tón

Zvuk, počujem ho. Tichý, akoby sa nechcel prezradiť. Mohla by som sa mu venovať, zisťovať viac. A chcem? Otázka, tisne sa mi na jazyk, o odpoveď sa nepokúšam. Nemôžem, ani oko neudržím, na dve ani nepomyslím. Nemysliteľné.

Vzdorujem, ešte chvíľu aj budem. Nie som z poddajného cesta, len tie otázky, vyčerpávajú ma, akosi zo mňa vysávajú energiu. Som takmer pred zrútením, keď sa mi svet okolo mňa začne páčiť. Prekvapivé. Triem si oči rukami, akoby som sa práve mala prebudiť.

Nič také, vnímam, som teda prebudený. Zelená, svieža, poriadne sýta. Spozorniem, chcem vidieť všetko, čo sa mi ponúka. Áno, sú tu, je ich toľko. Nohy. Jedna vedľa druhej, akoby to tu bolo nimi posiate. Kontrast, hnedá na zelenej, skutočnosť, ktorá mi udrie do očí.

Krása, je tu taký pokoj, každá bunka môjho tela prospieva. Nasávam atmosféru. Ale potom, akoby sa niečo stalo, všetko je v pohybe. Nohy, tam kdesi sa to začalo. Sledujem ich, pozorne, dôkladne. Tie telá, nádherne stavané, uchvátili ma svojím pohybom.

Zvuk či cval? Otázka, už zasa, rovnako otravná ako tie predtým. Možno aj otravnejšia, nevhodný okamih spraví veľa. Dva v jednom, registrujem z každého kúsok. Cval koní rušený zvukom budíka, nevídané, chcem len jedno z toho. Milujem kone, ale práve teraz je mi to nanič. Všetko je preč, stratilo sa mi celé stádo. Tak krásne sa pásli.

Tón, tak predsa, do ucha mi vlieza budík. Nechcem ho, bránim sa. Môj sen, chcem ho naspäť.

Prečítajte si aj:

© Darina Matichová | Všetky práva vyhradené