Darina Matichová: Dvaja

Otáčam hlavu, vidím ho. Najprv na pravú stranu, po chvíli na opačnú. Musím, je taký pohyblivý, akoby ani nevedel zotrvať na jednom mieste. Netrvá dlho a príbeh sa opakuje. Úplne odznova, chcem, nechcem, je to tak.

Ale ja, hľadám slová. Odrazu, akoby sa všetky kamsi vytratili. Jazyk mám na svojom mieste, dokonca je v poriadku, tam problém nebude. Kdesi však áno, hovorím si s úplnou istotou. Nie vždy mám vo veciach okolo seba jasno, ale toto je elementárny príklad. Nič iné si nepripúšťam.

Sledujem jeho dráhu, moje oči sa sústreďujú na neho. Neunikne mi ani najmenší detail. Kvety. Žltá farba, akoby som práve hľadela do slnka. Určite nie, uhol pohľadu je inak nasmerovaný. Tráva, vidím ju, nádherne zelená. Jar, už sa to všetko začína, ale tomu sa nechcem venovať.

Motýľ, tie jeho nádherné farby. Jemný, zraniteľný, tak by som ho charakterizovala. Vytrvalo poletuje z jedného kvetu na druhý. Ešte chvíľu po ňom pozerám, potom sa rozhodnem. Musím, tak to cítim vo vnútri. Ruka, vystieram ju, naťahujem. Možno, aby som...

Nie, moje myšlienky nie sú také. Práve naopak, pokúšam sa ešte priblížiť. Chcem byť pri ňom, keď odrazu zmení dráhu letu. Už je takmer tu, sadá si na moju ruku. Nadšenie, to je pocit, preletí mojím telom, dostane sa do každučkej bunky. No konečne, sme blízko pri sebe, len keby tu zotrval.

Dvere, vrznutie či buchnutie. Čosi také, odporný, poriadne hlasný zvuk. Lezie mi do uší, vyrušuje ma. Chcem začať kričať, brániť sa a vtedy sa to stane. Je preč, uletel, už mi nič nepomôže. Moje oči, mám ich zatvorené, ale cítim slzy. Sú tam. Telom mi prechádza smútok.

Dotyk. Jemný ale citeľný, kdesi na ruke. Spočiatku ho ignorujem, po chvíli sa odhodlám. Oči otvorené a tam niekde on. Marek. Stojí takmer pri posteli a usmieva sa na mňa. Chvíľu mi to trvá, než prídem k sebe. On však nečaká, skláňa sa ku mne, cítim jeho pery. Jemné a teplé, začína sa mi to páčiť, nechávam sa rozmaznávať. Opäť zatváram oči, mám vo všetkom jasno, môj motýľ už priletel.

Prečítajte si aj: