Darina Matichová: Šum

Cítim ho, dotýka sa ma, každého kúska môjho tela. Nechávam ho, prináša to radosť jemu aj mne. Vlastne o ňom neviem nič, ale nebránim sa. „Á, môj zadok.“ No to je uličník, nevynechá ani citlivé partie. Práve naopak, akosi zintenzívnil svoju činnosť.

Usmievam sa, možno mi to robí dobre, nechávam všetko na neho. Bude tak, ako sa rozhodne, zasahovať do toho nebudem. Načo aj? Netreba všetko okamžite riešiť. Bety, ona je taká, nie je náhoda, že mi pri tejto príležitosti napadla práve ona. „Je to v riešení,“ povie vždy, keď sa niečo deje. A to je takmer stále, hotový kolotoč. Najprv preháňa, potom sa ľutuje. Hm, kdeže, nič také robiť nebudem, som iná. A meniť to nechcem.

Vlny, dvíhajú sa, potom klesajú, sú také hravé. Obtierajú sa mi o nohy, kdesi okolo členkov, občas i vyššie. Je tu nádherné ticho, z každej strany ku mne dolieha šum mora. Ale sama nie som. Neopustil ma, je stále tu, tie jeho dotyky. Jemné, len on také vie, jeho dotyk ním ani nie je.

Stromy. Nie je ich veľa, len niekoľko kúskov. Mne stačia dva, nič viac. A hojdacia sieť natiahnutá pomedzi ne. Krásne napnutá. Ležím, telo dokonale natiahnuté, slamený klobúk posunutý do tváre. Chcem, aby tento okamih trval večne.

Neviem, čo sa deje, počujem hlas. Skúšam sa ho zbaviť, len keby, nefunguje to. „Blanka, Blanka,“ ozýva sa takmer tesne pri mne. Bojím sa, telom mi trhne, takmer nadskočím. Oči otvorené, snažím sa vnímať. Chvíľu mi to trvá, ale potom... Marek, tie jeho oči. Hľadím do nich a čakám, čo sa bude diať. Moja nočná košeľa, vyzlieka ma z nej, netrvá dlho, leží vedľa postele na dlážke.

More, jeho šum, uličník vietor, všetko je preč. Odrazu, akoby mávnutím čarovného prútika. Zostali mi len dotyky, je ich neúrekom. Tvár, krk, poprsie a potom stále nižšie. Je taký žiadostivý.

Prečítajte si aj: