Darina Matichová: Vôňa

Sedím. Stále, ešte som sa ani nepohla. Som akási spomalená, akoby som potrebovala natiahnuť každý sval na tele. Cítim to tak, ale aj to by mohlo byť málo. Len nohy, tie mám spustené z postele, visia mi vo vzduchu, hompáľam nimi. Žiadne divoké pohyby, práve naopak. Pekne, pokojným tempom.

Zrkadlo, stojím pri ňom, len tá hlava. Ide mi prasknúť, všetko sa so mnou točí. Chvíľu doprava, potom na opačnú stranu. Vyvažujem, dorovnávam, aby som nespadla. Je to ako na kolotoči. Už nechcem, takmer vykríknem, potrebujem stabilnú polohu.

Prsty. Čosi v nich žmolím, dôkladne, vytrvalo. Neviem prečo, nepremýšľam, dnes mi ani to nejde. Odrazu sa niečo zmení. Miestnosťou sa šíri vôňa. Silná, povedala by som príjemná. Môjmu nosu určite a ostatné ma nezaujíma. Aj tak tu nikto okrem mňa nie je.

Uvedomenie prichádza po chvíli, moje prsty sa pohrávajú s okvetnými lístkami. Je ich niekoľko, stláčam ich, triem. Akoby som niečo chcela docieliť. Myslím, zisťujem, že musím. Snaživo pretáčam lenivé mozgové závity. Mám to, ruže, ešte pred niekoľkými minútami boli vo váze. Vysokej, zvláštne tvarovanej. Nie, už tam nie sú, zbytočné ich hľadať.

Stonky, vidím ich, sú plné tŕňov. Červené hlavičky nikde. Prečo? Na jazyk sa mi tisnú otázky, je ich toľko. Ale prsty víťazia, pokračujem v činnosti. Vôňa, nádherná, takmer omamujúca.

Okvetné lístky ruží, mám to, tak preto tá vôňa. Ale čosi také s kvetmi nikdy nerobievam, mám ich rada. A ruže, sú to moje obľúbené. Púšťam ich, postupne dopadajú na stôl, akoby som chcela všetko odčiniť. Netuším, ale v hlave sa mi rozvidnieva. Ivo, urastený, svalnatý s typickým úsmevom v tvári. To všetko on. Spomínam si, kytica ruží pre mňa.

Pche, nechcem ho ani vidieť a tie jeho kvety. Nech si ich len nechá, môže ich dať tej druhej, jeho bokovke. Mňa nimi neohúri, mám svoju hrdosť.

Prečítajte si aj: