Vajcia. Beriem do prstov hneď dve. Málo, to mi stačiť nebude, potrebujem ich šesť. Slušný počet, ale sú veci, ktoré musia byť. Ako v tomto prípade, čerstvé vajíčka sú základ. Mamine slová, sú to už roky, spomínam si na jej farebnú zásteru. Vlčie maky, bola nimi doslova posypaná. Páčila sa mi, bola nádherne pestrofarebná.
Šľahač, oháňam sa ním, pracuje na plný výkon. To je hluk, chcem poznamenať, keď stíchne. Hotovo, nemám čo riešiť, pokračujem v práci. Kryštálový cukor, maslo, múka, pridávam ich postupne. Pesnička, registrujem ju z rádia, vlieza mi do uší. Nie, túto počúvať nebudem, vypínam rádio. Odrazu ticho, je krásne, potrebujem ho, beriem to ako nevyhnutnosť.
Tortová forma, hľadám správnu veľkosť. Slušný výber, mám ich niekoľko, napokon uprednostním menšiu. Ešte papier na pečenie a cesto. Stierka, robím ňou posledné úpravy pred pečením a očkom kontrolujem teplotu rúry. Šup a je vo vnútri, môžem sa zamýšľať nad plnkou a finálnou úpravou.
Klopanie, tiché, tlmené. Skúmavo hľadím okolo seba, akoby som chcela vedieť odkiaľ ten zvuk prišiel. Nedarí sa mi, keď započujem hlas. „Mami.“ Otáčam hlavu, prestávam sa v tom orientovať. Aha, vidím ju, stojí takmer predo mnou. Oprášim si ruky, som opatrná, potom sa pohnem. Je to ona, bacuľatá tvárička, svetlé vlasy, modré oči. A ten zvonivý hlas, len ona taký mala. Nečakám, už som skoro pri nej, musím ju objať. Vystieram ruky smerom k nej.
Prázdnota, moje ruky sú v nej ponorené, v očiach mám smútok. Chce sa mi plakať, netrvá dlho a po lícach sa mi kotúľajú slzy. Veľa sĺz, tečú mi po tvári, formujú sa do potôčikov. Bola som tak blízko nej, ale nedokázala som to, zlyhala som. Prišla za mnou, viem to, bola ma navštíviť.
Pípanie rúry, tortový korpus upečený. Beriem kuchynské rukavice a vyťahujem ho von. Nevymýšľam, príprava krému mi netrvá dlho. Čokoládový, mala ho najradšej. Ešte mám pred očami jej čokoládové ústa, keď ochutnávala. To boli chvíle, naše spoločné. Jahody a šľahačka na dokončenie. A sviečky, tento rok jedna pribudla.
Šesť rokov, toľko by sme spoločne oslávili. Práve dnes, jej narodeninový deň. Hotovo, krásna torta, presne takú by chcela.
Moje telo, odrazu ma prestáva poslúchať. Sadám si na stoličku, skláňam hlavu, tvár ukrývam do dlaní. Natálka, moje milé dievčatko. Bola taká krehká, mám ju pred očami, keď sfúkla päť sviečok. Šiestej sa nedožila. Hnusná choroba, vzala mi to najcennejšie, čo som mala. Moje dieťa. Už nič nebude ako predtým, bez nej nie
© Darina Matichová | Píšem pre vás už 6 rokov | Všetky práva vyhradené | Ochrana osobných údajov