Darina Matichová: Šieste poschodie

Chodba dlhá, postupne sa zatáča smerom doprava. Sledujem jej tvar, akoby ma pomaličky začínal fascinovať. Kdeže, len snaživo sledujem smer, dôležité je nezblúdiť. Blamovať sa nechcem, určite by to nebola dobrá reklama.

Krížik na čele, pousmejem sa opatrne. Nikto ma nevidí, ale som opatrná, nechcem nikoho uraziť. Matku už vôbec nie, myslí to so mnou dobre. Ona a jej krížiky, akosi to k nej patrí, jednoducho je taká. Vyhovárala som jej to, hovorila, že to nemá zmysel. Nič, nezmenila sa, akoby ma ani nepočúvala. Hodiny, spoliehala som sa na ne. Je skoro ráno, predsa nebude z postele utekať. Kdeže, utekať nemusela, nebolo treba, čakala ma v kuchyni s horúcou kávou. Dobre mi padla, len tie reči. Nesadli mi, radšej by som bola bez nich.

Zažltnuté linoleum vystrieda studený biely mramor. Klopkanie, detailne počuť každý môj krok. Darí sa mi, zatiaľ ide všetko podľa plánu. Vo výťahu zdvorilý pánko v elegantnom klobúku, ktorý podčiarkuje jeho dokonalý vkus. Elegán, pomyslím si a pristúpim k nemu. Mohla by som o ňom vedieť aj viac, potrebujem však vystúpiť.

Šieste poschodie, som presne tam, kde mám byť. Zvonček a otvárací signál, staršia žena v krátkom plášti mi ide naproti. Venujem jej úsmev, chcem byť milá. Lenže ona, s prísnym výzorom v tvári ma vedie do tmavej miestnosti. „Šatňa, zložte sa,“ zostáva stručná. „A nezabudnite sa prezliecť, nesmiete sa tu pohybovať v civile.“ Ako na vojne, pomyslím si a skladám veci do kovovej skrine. Odpudivé miesto.

„Dobrý deň,“ dostanem zo seba, len čo sa priblížim k otvoreným dverám uprostred chodby. Všetky oči na mne, akoby ma chceli prebodnúť. Staršie osadenstvo, cítim sa tu ako malé decko. „Nech sa páči za mnou,“ dostane zo seba moja sprievodkyňa. Staničná sestra. Hm, potichu bez reptania ju nasledujem. "Izba 623, štyria pacienti, chorobopisy máte na stolíku pod oknom. A oboznámte sa s nimi, o desiatej je vizita.“

Štyri postele, štyria muži hľadiaci na mňa a drevená stolička postavená pri stole. Moje nové pôsobisko po škole. Sadám si a otváram zdravotný záznam jedného z nich. Veľa toho neprečítam, keď ku mne doľahne hlas. „Môžete mi podať misu?“ Pár hnedých očí, upierajú sa ku mne, akoby som len ja mohla pomôcť. Vlastne, je to tak, okrem mňa tu nikto nie je. Neodmietam, ako by som aj mohla, som doktorka.

Malou miestnosťou sa šíri pach stolice, je dotieravý, vlieza mi do nosa. V momente si spomeniem na matku a jej krížik na mojom čele.

Prečítajte si aj: