Darina Matichová: Šaty

Tma, čierna a škaredá. Všade okolo mňa je jej plno, napchá sa aj do najmenšieho otvoru. Hrozné, vôbec sa mi nepáči, nechcem, aby tu bola.

Sedím. Nohy prepletené jednu cez druhú. Zvláštna póza, neviem, ako sa mi to podarilo. Nervozita, asi ona je za tým všetkým. Možno aj tma, presne tá, ktorá je natlačená za mojím oknom. Akoby bola stále hustejšia. Pocit? Neviem, asi by som oponovala, možno aj intenzívne. Je taká skutočná, akoby som sa jej bála, možno sa aj začínam.

Nie, čosi také nepripustím, nemôžem, som už veľká. Žiadne bojazlivé dievčatko prikrčené v rohu izby. Kedysi dávno. Áno, spomínam si pomerne dobre. Muž. Vysoký, poriadne urastený. Tie ruky, už, už sa to začína. Paľba sprava i zľava, ani neviem. Bojím sa, len toľko asi, nič viac.

Ruka, posielam ju do tmy, ktorá sa okolo mňa udomácnila. Nie, takto to nechcem, musím s ňou spraviť poriadok. Au, to je bolesť, cítim ju, preletela mojím telom. Tvár muža, opäť to telo, poznám ho. Chcem sa brániť, viem, že musím, inak mi nikto nepomôže. Som na všetko sama, len ja a on. Ale je taký veľký, bojím sa, začínam plakať. Nie trocha, z očí sa mi lejú slzy, potoky sĺz.

Lampa, moja ruka na ňu konečne dosiahla. Hmatám, chce to svetlo, aspoň kúsoček svetla. Potom bude lepšie. Hurá, trocha svetla z jednej žiarovky, nech len svieti, som očarená. Podarilo sa mi to, už som ani nedúfala. Možno spomienky, keby radšej neboli. Bolia ma, sú odporné, akoby ani neboli moje.

Ale sú a ja s nimi musím žiť. Budú tu stále, ako môj verný sprievodca. Sliepňavé svetlo, vnímam ho, zdá sa mi úžasné. Je to lepšie, namiesto hnusných spomienok vnímam papier položený pred sebou. Celý biely, nie je na ňom jediné písmenko. Mala by som to zmeniť. Ale prečo práve ja?

Pero, beriem ho do trasúcich sa prstov. Musím začať, aspoň čosi na úvod. „Ahoj, tati,“ píšem. Nie, toto oslovenie sa nehodí, likvidujem ho rýchlo. Vlastne, žiadne zo zaužívaných neprichádza do úvahy. Môj vlastný príbeh, je to o mne. Svetlo, pozorujem ho, mám z neho radosť. Pomáha mi, len keby tu nebol ten list. Premáham sa, chcem ho napísať. Musím, je to môj otec. Je odo mňa ďaleko, väznica je zvláštne miesto. A potom, už zasa sa to vracia, pomaličky a dôkladne, ako vždy. Asi ten list napísať nedokážem.

Prečítajte si aj: