Príbehy

Komentáre

Knihy

Kontakt

Darina Matichová: Ponožky

December, zimný mesiac, práve beží jeho druhá polovica. Vianočné obdobie, aj takto sa mu dá povedať. Zima a tma, nič iné za oknom nie je. Vlastne, ešte čosi, svetielka, ktorými si ľudia zdobia príbytky. Drobné, väčšie, biele i farebné, svietiace trvalo či prerušovane. Nádhera, hovoria mnohí. Visia na domoch, stromoch listnatých i ihličnatých, nájdu sa aj na plotoch okolo domov.

Nič pre mňa, tieto vecičky ma už dávno neoslovujú. Niekoho možno, lenže ja… To zvedavé chlapča s doširoka otvorenými očami je dávno preč, ani farebné traky už nenosím. Modrá, žltá, červená, farby, ktoré sa mi vryli do pamäti. „Zapni si tie nohavice, veď ich stratíš!“ kričala za mnou mama. Nechcel som, ale kedysi bola taká obyčaj, poslúchať sa muselo. „Ale si sa vytiahol,“ povedala mama a znamenalo to jediné, zasa som narástol. Neviem prečo, ale v istom období som sa akosi začal ťahať do výšky. Puberta, samozrejme, vtedy sa tieto veci dejú, ani prosiť o ne netreba, začnú samé od seba.

Chudý a vysoký, nebolo ťažké ma poznať. Ani susedky z blízkeho okolia to nemali ťažké, pre ne som bol „chlapec s trakmi“. Nejako mi to prischlo a nezbavil som sa toho ani po rokoch. Traky som síce už nenosil, ale v mysliach ľudí som sa ich nezbavil.

Nepáčilo sa mi to a ako mi roky pribúdali, bolo to stále horšie, nechcel som byť chlapec s trakmi. A potom sme sa presťahovali, otec dostal novú prácu a bolo treba ho nasledovať. Matka vravela, že sme si polepšili. Nevenoval som sa tomu, boli to veci, ktoré vtedy riešili dospelí. Nová dedina bola podstatne menšia a otcova práca bola v neďalekom meste. Cestoval autobusom každý deň. Aj ja som si polepšil, zbavil som sa nálepky, ktorú mi dali bez toho, aby som o ňu požiadal.

Ulica, kde sme bývali bola úzka a susedia mali k sebe blízko. Matka si veľmi rýchlo našla spriaznenú dušu, bola ňou suseda z domu, ktorý stál na protiľahlej strane. Žila s mužom, ktorý mal nos trochu ako uhorku, každý pohľad na neho ma bavil. Aj ja som si niekoho našiel, dievčinu z ulice za naším domom, ktorá mala troch bratov. Jej tvár, bola neskutočne jemná, ako bábika s nežným úsmevom. Do tváre jej padali svetlé kučeravé vlasy a pri každom úsmeve sa jej sformovali po bokoch dve rozkošné jamky. Zamiloval som sa do nej okamžite ako som ju zočil, bola to láska na prvý pohľad. Chodil som okolo ich domu, len aby som ju mohol vidieť.

Lenže moje vnútro nenašlo potrebný pokoj, jednoducho to nešlo, ona bola taká mladá. Príliš mladá. Doma som zavretý v izbe plakal do vankúša, tak aby ma nikto nevidel, nevedela o tom ani moja matka. Boli to pocity ukryté hlboko v mojom vnútri. Nikoho som do nich nepúšťal a ľutoval som, že už nie som „chlapec s trakmi“. Ako veľmi som ním túžil byť.

Začína mi byť zima, prsty na nohách mám akési skrehnuté. Už nie som žiadny mladík, radšej si natiahnem teplé ponožky a zalejem horúci čaj, úplne som sa ponoril do spomienok a zabudol na realitu.

Prečítajte si aj:

© Darina Matichová | Píšem pre vás už 4 roky | Všetky práva vyhradené | Ochrana osobných údajov