Príbehy

Komentáre

Knihy

Kontakt

Káva

Nos, je tam, mám ho na správnom mieste. Presný, jemný dotyk, cítim ho, jeho začiatok. Vlastne, nemusí to tak byť, môže to byť aj koniec. Žiadne polemiky, nič také, nemám to rád. Hlúposť, doťahovať sa pre také maličkosti. Nech je to akokoľvek, záleží od toho, z ktorého konca začínam. Hotovo, vybavená vec.

Koniec či začiatok, všetko jedno, sú aj dôležitejšie veci. Ticho v byte preruší zvuk rýchlovarnej kanvice. Hrôza, ani by som nepovedal, že prichádza z kuchyne. Ako motorka. Skutočne zvláštne, najviac ma prekvapujú rozmery. Malá a hlučná, akoby si chcela vynahradiť deficit.

Hm, zasa nos. Mohol by som povedať, že som v pomykove. Ale nie, nebola by to pravda. Sústreďujem sa, detaily sú podstatné. Sedím a dýcham. Zhlboka, akoby som sa zameriaval na niečo dôležité. A veru aj, lakťami sa opieram o stôl. Vôňa, to je krása, zachytávam ju, stávam sa nedočkavým. Bežne nie, aspoň sa snažím, toto sú však zvláštne situácie.

Šteklenie, to je pocit. Začína sa tak nenápadne, po chvíli to však príde. Rozvíja sa, je stále intenzívnejší, dožaduje sa pozornosti. Káva, je kdesi vedľa mňa a nedá si pokoja. Dráždi ma, provokuje. Lenže ja, moje oči sú zatvorené, táto hra sa mi páči.

Nie, už to nevydržím, idem na to prstami. Skúšam, moja túžba je dokázať to. Nemusím, ale som odhodlaný, je to v mojom vnútri. Dotýkam sa stola, postupne, pomaly. Veľmi sa mi nedarí, ale snažím sa. Á, je tu teplo, približujem sa, musí byť tu.

Mám ju, šálka voňavého nápoja je v mojich rukách. Moja odmena. Nevidím ju, ale postupne si ju prikladám k perám. Sŕkam, je taká lahodná, možno mi chutí ešte viac ako inokedy. Otváram oči, moja hra je na konci. Nemusel som, nikto ma nenútil. Bolo to moje rozhodnutie, chcel som vedieť, aké to je bez možnosti vnímať veci zrakom. Som v obraze, mimoriadne zložité.

Prečítajte si aj:

© Darina Matichová | Všetky práva vyhradené