Darina Matichová: Farby

Ležím, práve teraz je to o polohe. Moje telo je uvoľnené, nohy vystreté, ruky kdesi pri tele. Žiadna nútená póza, práve naopak, hrudník sa mi nadvihuje v pravidelných intervaloch. Dýcham pokojne, pomalým tempom.

Kdesi zboku, mám to, z pravej strany. Dotýkam sa toho miesta prstami. Čosi ako šteklenie. Veľmi príjemné to nie je, pokúšam sa to zmeniť. Ešte trocha, snáď to pomôže. Nič, úplne bez odozvy, chvíľami je to dokonca ešte horšie. Skúšam, pátram. Musím, na dotyky som citlivá už od útleho detstva. Žiadna zvláštnosť, presne ako mamina, hovorila mi o tom už toľkokrát.

Pohyb smerom hore. Á, prestávam to zvládať, o chvíľu asi začnem vyvádzať. Tancovať, ako hovorieva ocko, stáva sa mi to. Vlastne, mám ho, je za tým tento tvor. Maličký a takto vyvádza. Moje prsty, držím ho v nich a náležite si ho obzerám. Drobček, inak mu nepoviem. Obyčajný chrobáčik, takých v prírode okolo nás je.

Nie, ublížiť mu nechcem, k niečomu takému nemám dôvod. Pohnem prstom a dávam mu slobodu, nech si ide, viac sa o neho nestarám. Len periférne vidím, ako sa rozbehol. Som v pokoji, vnímam svoj dych, keď ho zbadám. Motýľ. Nádhera, aké prekvapenie. Tie jeho krídla a kombinácie farieb. Lietajúci kvet, takto by som mu povedala. Skutočne, moje oči súhlasia, kochajú sa jeho krásou.

Letí a ja za ním, chcem byť s ním, vnímať pohyby jeho farebných krídiel. Bežím, je taký rýchly, mám obavy, že ho stratím z dohľadu. Á, čosi sa deje, nie som na to pripravená. Bum a som na zemi, ruky pred sebou. Chvíľu mi trvá, kým prídem k sebe. Spadla som, cítim bolesť kolena, je to nepríjemné.

Je preč, nevidím ho, akoby tu ani nikdy nebol. Môj motýľ, smútim. Oči mám otvorené, začínam sa orientovať. Vychádzka, to jediné mám povolené. Niekoľko ľudí predo mnou i oproti mne. V športovom, rovnako ako ja s rúškami na tvárach. Žiadna lúka, nič také. Ani motýľ, všetko je tu akési šedivé. Divný svet, ale sen to bol pekný, začínam byť trocha ako premiér.

Prečítajte si aj: