Príbehy

Komentáre

Knihy

Kontakt

Dáždnik

Oko. Zatiaľ len jedno, druhé nie a nie sa pridať. Snažím sa, pobádam ho. Nič, nedá si povedať. Kašlem na to, prvý pokus nevyšiel, na druhý raz to bude lepšie. Verím tomu, som o tom presvedčená. Keby nie, ani sa nepokúšam.

Dnes ma budila mama. Zvláštne, zvyčajne to nerobí. Kedysi áno, ale tieto časy sa už minuli. Škoda, je mi za nimi trocha ľúto, komu by nebolo. Detstvo je krásne, pokojné a obohacujúce. Moje také bolo a tých spomienok, keď s tým začnem, tak skoro neskončím.

Oko. Vraciam sa k nemu. Musím, nastal čas. Hurá, vyšlo to, oči otvorené, naťahujem si telo. Hlava, ruky, nohy, idem na to pekne postupne. Príjemné, celkom mi to pomohlo. „Dobré ráno,“ venujem pozdrav všetkým v kuchyni, len čo sa tam objavím. „Ako komu,“ ozve sa od stola. Staršia sestra, dnes je poriadne negatívna. „Čo sa ti porobilo?“ pýtam sa jej. „Pozri von oknom a hneď ti to príde.“

Neváham, spravím tak. Poodhrniem záclonu a hľadím priamo pred seba. Je mokro, dažďové kvapky dopadajú na okno. Chvíľu tam zotrvajú a potom sa spájajú s ďalšími do súvislých pramienkov. Neponáhľam sa, pozorujem ich. Celkom sa mi to páči. Dážď, ľudia ho nemajú veľmi v obľube, skôr naopak. Presne ako moja sestra. Som výnimka, mne nevadí. Keď začne plakať nebo, ľudia sú tichší, akoby sa uzatvárali do seba. Nikto sa nechce zdržiavať vonku.

Kakao, chutný nápoj, miešam si ho vo veľkom hrnčeku. „Dobrú chuť,“ želá mi mama. Poďakujem a ponáram sa do svojich myšlienok. Asi dážď, vyprovokoval ma. Mala som päť rokov, plná energie, trocha hyperaktívna, ako hovorieva mama. A potom sa to stalo, kolotoč vyšetrení nemal konca. Nemocnica u nás, v Bratislave. Výsledok, operácia. Rodičia zhrození a to čakanie, horšie to už nemohlo byť.

Hryznem do chrumkavého rožka, tvár mi zvážnie. Pýtam sa, kladiem otázky. Nahlas nie, len vo svojom vnútri, už toľkokrát. Chlapec či dievča? Ako sa to stalo? Chcem toho toľko vedieť, poznať príčinu smrti. To dieťa muselo zomrieť, aby som ja mohla žiť, vlastním jeho srdce. Bije mi takmer uprostred hrude. Počujem ho, cítim každý jeho sťah, sú to pre mňa silné momenty.

Objatie, vrúcne, srdečné. Lúčim sa s mamou. „Nezabudni si dáždnik,“ pripomína mi. Nemám jej to za zlé, jednoducho ma pozná, zabudnem ho takmer vždy.

Buchnutie brány, kráčam ulicou, povinností ma dnes čaká naozaj dosť. Oproti mne niekoľko zamračených tvárí. Všímam si ich, odhaľujem detaily. Dáždnik, spomeniem si odrazu. Nemám ho, zasa som ho nechala doma. Nevadí mi to, trocha vody dopadajúcej na moje telo ma nedokáže rozladiť. Nemôže. Transplantácia, dostala som príležitosť a musím žiť. Namiesto neho, ktorý nemal toľko šťastia.

Prečítajte si aj:

© Darina Matichová | Všetky práva vyhradené