Lízanka. Červená, žltá, oranžová, toľko farieb, všetky sympatické. Vyťahujem ich z malej tašky pohodenej vedľa mňa. Ležím, ruku mám opretú o čelo. Neskrývam sa, len to slnko, svieti mi presne do očí.
Nepatrný pohyb, ale hneď je to lepšie. Niektoré veci sú o maličkostiach, o tom viem svoje. Som taký, jednoducho puntičkár. „Áno, mami, viem, tie žalúzie majú byť otočené opačným smerom.“ Akoby som s ňou hovoril, so ženou, ktorá chcela odo mňa tak veľa. Príliš prísna, priveľa požiadaviek. Všakovakých, od výmyslu sveta. Nevadili mi všetky, aj žalúzie som vedel zniesť. Ale potom začala byť neznesiteľná, akoby stále potrebovala pritvrdzovať. Hovoril som jej, prosíkal. Čosi také nerobievam často, ego nepustí. Matka, znelo mi v ušiach, aby som na to nepozabudol. Predsa len, výnimočná žena.
Nôž. S dlhou čepeľou, lesklá, krásne nabrúsená. Ešte teraz mám pred očami jej krásu a cítim jej chlad. Akoby prechádzal mojím telom do najmenšieho detailu. Neplánoval som to, hoci som mohol.
Poryv vetra a všetko sa mení. Som napätý, neviem, čo očakávať, začínam však tušiť. Ako zvyčajne, toto je moje miesto, už toľkokrát. Tráva, jej steblá sa dotýkajú môjho tela, robia tak pod náporom vetra. Musia, nedokážu odolať. Kroky, zachytávam ich, približujú sa. Prašná cesta plná obrovských výmoľov, aj pri chôdzi treba dávať pozor. Nie raz som na to takmer doplatil. Ja, ktorý ju pozná do najmenšieho detailu.
Ale teraz, všetky svoje zmysly upriamujem vpravo. Odtiaľ prichádza. Dievčatko. Bez sprievodu, osamelé. Vysoké nie je, skôr drobnejšie, plavé vlasy stiahnuté do vrkoča. Tá tvárička, zahľadím sa do nej. Páči sa mi, môj typ.
Vediem ju, je taká veselá, poslušne kráča po mojom boku. Sedem rokov, práve potvrdila moje domnienky. Vyznám sa, toľko som jej tipoval. Žltá, oranžová, červená, ukazujem jej farby, nech má na výber. Jahody, tie má veľmi rada, víťazí červená. Poškuľuje aj po oranžovej, s tým však nesúhlasím. Nemôžem, vždy len jeden kúsok, je to moja zásada. Som prísny, nielen na ne, aj na seba.
Ešte som jej ho ani nedal, už je celofán dole a lízanka v puse. Aká rýchla, nie všetky sú také. Ale dobre, veľmi rád jej vyhoviem. Kráčam spolu s ňou a po očku ju sledujem. Musím byť opatrný, ale je taká pokojná, akoby mi skutočne verila. Možno tie jahody, lepšie som sa pripraviť nemohol.
Nôž. Rukoväť masívna, čierna, moje prsty červené. Ako jahody, prebleskne mi hlavou, keď sa zháčim. Zabil som ju, všade okolo mňa krv. Plno krvi. „Mamííí,“ skríknem a v okamihu stíchnem. To telo, už viem, zakopal som ju v lese. Keby bola ticho...
Slzy, odrazu plačem, vzlykám. Dostal som chuť poradiť sa, som bezradný. Nemal som to robiť, len to nutkanie. Silnejšie ako ja.
© Darina Matichová | Píšem pre vás už 6 rokov | Všetky práva vyhradené | Ochrana osobných údajov