Príbehy

Audio

Komentáre

Knihy

Kontakt

Hniezdo

Schody. Chcem povedať, že po nich kráčam, len mi to akosi nejde z pusy. Trielim, takto to bude výstižnejšie. Zasa raz, akoby tá doprava nemohla chodiť podľa grafikonu. Ani úplne presne by nemusela, aj približne by mohlo byť. Ale toto, neviem ako to vôbec nazvať. Stojím na zastávke a nikde nič. Beriem do rúk mobilný telefón, hľadím na hodiny a zaháňam nudu. Keď príde, veľa sa toho nezmení. Ozve sa niekoľko hundrošov, ktorí patria medzi tých šťastnejších a stoja v útrobách dopravného prostriedku.

Ale on, je tam, pekne za sklom, aby sa k nemu nikto nedostal. V bezpečí. „Otvor tie dvere,“ kričí ktosi z davu smerom k nemu. Nič, nereaguje, namiesto toho otáča volantom. Emócie, napätie stúpa, všetci by chceli vedieť, kde doteraz bol. „Ja som vyrazil načas,“ dáva vedieť zvyšku cestujúcich. Hm, po týchto slovách by poniektorí aj vraždili.

A ja sa môžem dolámať, pod nohami sa mi šmýka, akoby toho doteraz nebolo dosť. Bolo, ale to v práci nikoho nezaujíma, namiesto toho sa mi rysuje poriadna hubová polievka. Od šéfa. No nie, zbadám ho, ako sa rúti po chodbe a padám do mdlôb. To teplo, odporný pocit, snažím sa zostať na nohách. Pozdraví, potom kladie otázky. Niekoľko, všetky sú protivné. Odpovedám, argumentujem, napokon na výber veľmi nemám. „Ale u vás je to už pravidelné,“ povie po chvíli a prstami si šúcha bradu.

Neznášam ho, viem to už dávno, je to kdesi v ňom. Nič by sa na tom nezmenilo, ani keby bol ticho a milo sa usmieval. Ale to gesto, nedokážem ho vystáť. Len čo sa dotkne vankúšikmi prstov bohatej nádielky chlpov, moja predstavivosť pracuje na plné obrátky. Vidím osy, tie malé pásikavé potvory, ktoré tak radi dobiedzajú a to žihadlo. Pichajú presne ako on.

Prečítajte si aj:

© Darina Matichová | Všetky práva vyhradené