Príbehy

Audio

Komentáre

Knihy

Kontakt

Dve

Schody, ešte ich mám pred sebou niekoľko. Neviem, akosi fučím. Dnes nie som vo forme. „Ako Evička?“ počujem kdesi okolo seba. Rudo, jeho vysoká postava sa len tak nestratí, zbadám ho, aj keď nechcem. Hodím po ňom očkom, odzdravím. Nepríjemný nie je, vlastne pohoďák. Len tie jeho poznámky. „Potlačím ťa,“ usmieva sa lišiacky a ruky naťahuje smerom ku mne.

Čakám, radšej bez slov, u neho človek nikdy nevie. Ešte aby to skúsil, potom by som ho hnala. Nie, až taká puritánka nie som, len niektoré veci jednoducho neznesiem. Sú pre mňa za čiarou, hotovo. Dotýkať sa mojich zadných partií, hotová drzosť.

Napätie, akosi sa vo mne nakumulovalo, tŕpnem, čo sa bude diať. Nie som si istá, je to taký človek. Dobre, mám to za sebou, ide na štvrté poschodie, nechávam plesnúť dvere smerujúce do chodby. Signál, že ním pohŕdam, aj tak by sa to dalo chápať. A nech, je mi to jedno, ďalej neriešim.

Zelené dvere priamo predo mnou, neklopem, vchádzam. Bez čakania, som tu doma. Vlastne v práci. „Ahoj, Zdeni, tuším potrebuješ spoločnosť,“ prihováram sa kolegyni. Nič pracovné, to by som od nej ani nečakala, ale na ráno je poriadne aktívna. Ja nie, skôr ma ťahá do postele. Kdeže, môžem zabudnúť, namiesto toho si obzerám veľké zrkadlo.

Nie, až také zaujímavé nie je. Zdena pri ňom, obzerá sa. Zo všetkých strán, pózuje. Vtipný pohľad, hotová modelka. Zhodím sako, tašku kladiem na stoličku. „Počkaj na mňa,“ volám, aby pochopila. A je to, sme tu dve, jedna pekne vedľa druhej. Ona štíhla so správne formovanou postavou a ja s nejakými kilečkami navyše na rozličných miestach. A nech, stojím a tvárim sa akosi zvláštne. Sebavedomie, akoby mi v priebehu niekoľkých minút niekoľkonásobne stúplo. Kašlem na všetkých, začínam milovať svoje telo.

Prečítajte si aj:

© Darina Matichová | Všetky práva vyhradené